Vyhledávání



V rámci připomenutí si 95. výročí „Sedmidenní války o Těšínsko“ se v sobotu 25. ledna 2014 uskutečnil pochod na počest památky armádního generála Josefa Šnejdárka a padlých v této válce. Akce se zúčastnilo přibližně 70 účastníků různých věkových kategorií z více měst a obcí České republiky a také dva účastníci ze Slovenska.

Pochod měl za mrazivého počasí a slabého sněžení dva proudy. První proud vyrazil v 9.00 hodin z nádraží Návsí přes Filipku na Polední (9,6 km) a druhý v 10.00 hodin z nádraží v Bystřici (5,5 km.) Na hoře Polední (672 m. n. m.) se pak uskutečnil ve 12.30 hodin pietní akt se vzpomínkou na události v lednu 1919.

Nutno připomenout, že několik otužilců přenocovalo v rámci akce na hoře Polední a nejenže tam za mrazivé noci (teploměr tam ukazoval až -15 °C) nazamrzli, ale připravili účastníkům v sobotu dokonce i chutný guláš.

Akci, kterou uspořádaly Klub vojenské historie I. Prapor Ostrava a Československá obec legionářská – Jednota ČsOL Moravskoslezský kraj, uzavřela státní hymna. Každý účastník pochodu dostal na vrcholku jako prémii kromě guláše i Pamětní list účastníka I. Zimního legiomarše.

 

O vojne na Tešínsku

Vznikom Československej republiky 28. októbra 1918 sa vytvoril len základný rámec nového štátu, ale jeho hranice neboli ešte ustálené. Na viaceré územia (nielen okrajové), si robili nároky jeho susedia – Nemecko, Rakúsko, Poľsko, ale najmä Maďarsko. Preto bolo potrebné pohraničné oblasti obsadiť vojensky a  niektoré územia aj vybojovať so zbraňou v ruke. Platilo to najmä o Slovensku, kde sa bojovalo ešte aj v druhej polovici júna 1919.

Iným konfliktom – podstatne kratším – bola tzv. sedemdňová československo – poľská vojna o Tešínsko. Toto územie tvorilo po stáročia historickú súčasť krajín spojených v Českom kráľovstve. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia sa prudko priemyselne rozvíjalo ako súčasť ostravsko-karvínskeho banského a hutného revíru s čím súvisela aj výstavba košicko-bohumínskej železničnej trate. Pretože časť obyvateľstva sa hlásila k poľskej národnosti, po skončení prvej svetovej vojny si na toto územie robilo nároky Poľsko (hoci Piłsudského Łegion polski bojoval na strane Nemcov a Rakúsko-Uhorska proti Rusku, a teda Dohode a aj československým légiám). Poľskí nacionalisti v oblasti Tešína vytvorili ozbrojené jednotky a hneď v novembri 1918 obsadili časť regiónu, čo Československo nemohlo akceptovať. Došlo k rokovaniam medzi Poľským národným výborom pre kniežatstvo tešínske (hlásil sa k Poľsku) a Zemským národným výborom v Ostrave (hlásil sa k Československu). Národné výbory 5. novembra uzavreli dohodu, podľa ktorej bolo Tešínsko rozdelené a jeho väčšia časť aj s košicko-bohumínskou traťou spájajúcej České krajiny so Slovenskom pripadla Poľsku.

Obe strany považovali dohodu len za predbežnú. Československo sa nemohlo vzdať železničnej trate ani dôležitých zdrojov uhlia a Poľsko chcelo anektovať celé územie. Po príchode francúzskych a talianskych légií na územie Československa v decembri a začiatkom januára 1919 disponovalo Československo už aj vojenskou silou, ktorá mohla podoprieť historické a diplomatické nároky republiky na túto oblasť. Poľská strana medzitým začala na území organizovať odvody do poľskej armády a aj voľby do poľského Sejmu. Rozkaz na vojenské obsadenie Tešínska až k rieke Visle vydalo československé ministerstvo národnej obrany (teda nie ministerstvo vojny, ktorému to kompetenčne náležalo – minister vojny generál Milan Rastislav Štefánik bol vtedy na Sibíri) 19. januára 1919 s tým, že útok sa začne o štyri dni.

Ešte pred začatím vojenských operácií vyzvala československá vláda 21. januára 1919 poľskú stranu, aby vyprázdnila tešínske územie. Poľsko na túto výzvu nereagovalo. Dňa 23. januára 1919 začala Československá armáda (legionári, sokoli a dobrovoľníci) pod vedením pplk. Josefa Šnejdárka vojenské operácie na obsadenie Tešínskeho Sliezska, historickej súčasti krajín Českej koruny, ktorá patrila k už medzinárodne uznanému Československu. Cieľom bolo vytlačiť poľské vojská vedené plk. Františkom Ksawerym Latinikom a  zabrániť anexii tohto územia k  Poľsku. Časť československých vojsk postupovala na Tešínsko z Ostravy a Bohumína na Karvinú, druhá časť vlakmi od Žiliny, Čadce a Jablunkova, kde najprv museli opraviť trať poškodenú Poliakmi.

Vďaka rozhodnému postupu a mimoriadnym veliteľským schopnostiam Šnejdárka počas krátkej tzv. Sedemdennej vojny československé jednotky obsadili Tešínsko a zatlačili poľské útvary až ku Skočovu, kde bola akcia pred rozhodujúcim úderom našich jednotiek na nátlak Dohody 30. januára 1919 zastavená. Časť Tešínska odstúpilo Československo Poľsku v roku 1920 podľa rozhodnutia Konferencie veľvyslancov v Paríži o rozdelení Tešínska zo dňa 28. júla 1920. Nové hranice boli vytýčené tak, že košicko-bohumínska trať pripadla Československu aj s ostravsko-karvínskym revírom, mesto Tešín rozdelili na dve časti. Československá (dnes česká) časť mesta aj so železničnou stanicou sa odvtedy nazýva Český Tešín. Obe strany toto rozdelenia chápali ako krivdu, čo sa ukázalo v čase krízy na jeseň 1938, keď Poľsko časti územia (a podobne aj na slovenskej Orave a na Spiši) znovu obsadilo. Situácia sa do stavu z roku 1920 opäť vrátila až po oslobodení v roku 1945. Zaujímavosťou je, že Poľsko vtedy chcelo Tešínsko opäť obsadiť a už malo nato aj sústredené v druhej polovičke mája jednotky vrátane tankov. Toto dobrodružstvo im však vtedy zatrhli sovietske politické orgány a tam dislokované jednotky Červenej armády.

Rozhodnutie pre Šnejdárka postaviť sa v januára 1919 na čelo československých jednotiek nebolo jednoduché, pretože jednak on sám bol ešte francúzskym občanom a Poľsko bolo aj spojencom Francúzska. Šnejdárkovi za tento krok hrozil vojenský súd, ale on bol ochotný riskovať, pretože svojím presvedčením, napriek dlhodobému pobytu v Cudzineckej légii, v Afrike a vo Francúzsku, sa cítil Čechom a československým vlastencom.

Československo-poľský konflikt si na našej strane vyžiadal viac ako 80 padlých legionárov a dobrovoľníkov, väčšinou Čechov a Moravanov, ale padli tam aj najmenej traja Slováci. Jeden z nich, Ondrej Redaj, strelec 3. guľometnej roty 21. pešieho pluku francúzskych légií, je pochovaný v hromadnom hrobe našich padlých na cintoríne v Orlovej. Redaj (na pomníku je jeho meno napísané nesprávne ako Ondřej) bol vysťahovalcom do Ameriky a do légií vstúpil ako dobrovoľník na základe náboru organizovaného v USA Milanom Rastislavom Štefánikom. Padol 26. januára 1919 a v evidencii legionárov – Slovákov, uloženej v Slovenskom národnom archíve v Bratislave, je zapísaný na strane 455 pod číslom 1164.

Ferdinand Vrábel, Jednota ČsOL Český Brod, foto: autor, P. Majer a S. Raszka

I. Zimního legi...
I. Zimního legiomarše se zúčastnilo v mrazivém počasí na sedmdesát nadšenců
I. Zimního legi...
I. Zimního legiomarše se zúčastnilo v mrazivém počasí na sedmdesát nadšenců
I. Zimního legi...
I. Zimního legiomarše se zúčastnilo v mrazivém počasí na sedmdesát nadšenců
I. Zimního legi...
I. Zimního legiomarše se zúčastnilo v mrazivém počasí na sedmdesát nadšenců
I. Zimního legi...
I. Zimního legiomarše se zúčastnilo v mrazivém počasí na sedmdesát nadšenců
I. Zimního legi...
I. Zimního legiomarše se zúčastnilo v mrazivém počasí na sedmdesát nadšenců
I. Zimního legi...
I. Zimního legiomarše se zúčastnilo v mrazivém počasí na sedmdesát nadšenců
I. Zimního legi...
I. Zimního legiomarše se zúčastnilo v mrazivém počasí na sedmdesát nadšenců
I. Zimního legi...
I. Zimního legiomarše se zúčastnilo v mrazivém počasí na sedmdesát nadšenců
I. Zimního legi...
I. Zimního legiomarše se zúčastnilo v mrazivém počasí na sedmdesát nadšenců
I. Zimního legi...
I. Zimního legiomarše se zúčastnilo v mrazivém počasí na sedmdesát nadšenců

Partneři



Navštivte



© 2015 Českoslovenká obec legionářská
patka